Najlepšia vec na bungee jumpimg-u je, keď vás vyťahujú hore. Všetko predtým je hororové.
Zoskok som absolvoval s partiou kamarátov. Každý z nás mal na skok iný dôvod. Ja som sa mal o týždeň ženiť.
Pri zoskoku najlepšie pochopíte teóriu relativity. Hoci vzdialenosť medzi zemou a parapetnou doskou, na ktorú sa musíte pri skoku postaviť je rovnaká, tak vzdialenosť inak vyzerá pri pohľade zdola a inak pri pohľade zhora. A zároveň platí, že čím sa dlhšie zhora pozeráte, tým je vzdialenosť väčšia a väčšia a...
Ešte aj pohľad cez zasklené okno je taký strašný, že vás donúti urobiť krok dozadu.
Na základe vlastných skúsenosti odporúčam urobiť v skupine poradovník. Najmenej smelších (snažím sa vyhnúť slovu zbabelých) treba zaradiť na koniec, aby už prvý člen nevystrašil celú skupinu, lebo potom sa môže stať, že už nikto neskočí. Problém nastáva, ak pred vami skáče iná nezorganizovaná a zároveň demoralizovaná skupina.
Niečo podobné sa stalo aj mne. Vybavený výstrojom som sa postavil do radu ľudí čakajúcich na skok. Prvá skákala dievčina. Pomocou stoličky preliezla cez okno a postavila sa na doštičku 40x40 cm. Inštruktor stál za ňou a v rukách držal stočené „lano“. Pokyny boli jasné – zdvihnúť ruky dohora a po odpočítaní od piatich po jednu s následným výkrikom jump mal nasledovať skok.
Myslím, že dievčina urobila tú chybu, že oči pevne zafixovala na nejaký kameň pod skokanským mostíkom. Verím tomu, že ten kameň tam ešte dodnes leží zhypnotizovaný. S pribúdajúcimi sekundami bolo možné na jej tvary čítať narastajúce zdesenie. Chvíľu trvalo, než opäť začala vnímať inštruktora. Ten jej dával pokyny, aby sa už pustila rámu okna a zdvihla ruky. Po hodnej chvíli napokon počúvla. Nasledovalo odpočítavanie: „5, 4, 3, 2, 1, jump“. Ale dievčina sa ani nepohla. Nasledovali ďalšie tri odpočítavania, ale zmena nenastala. V tej chvíli inštruktor urobil niečo s čím nerátala. Po odpočítaní hodil stočené lano na chrbát nešťastnej osôbky. Nasledoval pád s hrdelným krikom.
Po nej bol na rade asi 100 kilový chlap. Ten zvládol všetky fázy na jednotku. Keď ho vytiahli a spýtali sa ho aké to bolo, tak zo seba dokázal vydať jedinú vetu: “Nikdy viac.“
Za týchto podmienok som nasledoval ja. Asi najťažšie je stáť na doske so zdvihnutými rukami. V tej chvíli nevnímate krásy Tatier. Vnímate hĺbku znásobenú skutočnosťou, že samotný mostík je ešte situovaný na kopci.
Skok som prežil. Po vytiahnutí som mal pocit, že bez problémov by som mohol absolvovať ďalší skok. S pribúdajúcimi minútami sa tento pocit začal vytrácať, až sa úplne stratil.
—————