Z regála som vybral 1kg cukru. Keďže poslednú dobu prichádzajú správy o nekvalitných výrobkoch, tak som začal skúmať obal. Otáčal som ho sprava, zľava, zhora a zdola, ale dátum spotreby som nenašiel. Postupne som vybral niekoľko balení cukru, ale výsledok bol ten istý – bez dátumu spotreby.
Po cca 10 minútach som si všimol, že som neušiel pozornosti ostatných nakupujúcich. Vedľa mňa sa vytvoril rad ľudí, ktorí podobne ako ja začali prezerať balenia cukru. Evidentne som ich svojou činnosťou znepokojil. Aby som sa vyhol hystérií, ktorá sa začala medzi ľuďmi šíriť, tak som zakýval na mladú sympatickú predavačku.
O ďalších 5 minút sme už balenia s cukrom skúmali ja, rad vedľa stojacích ľudí a mladá sympatická predavačka. Situáciu trochu upokojilo predavačkine vyhlásenie, že sa ide poradiť. Po ďalších 5 minútach vyšla z miestnosti určenej pre personál staršia skúsená pani s vyhlásením, že cukor nemá záručnú dobu.
Prirodzene nemohol som sa nespýtať: “Nemôže sa cukor pokaziť?“
„Nie, nemôže,“ odpovedala bez zaváhanie staršia skúsená pani.
„Teda, môžem si tento balík cukru otvoriť o 5 rokov a pridať si ho bez obáv do kávy?“ spýtal som sa.
Myslím, že túto otázku nečakala. Veď kto by si doma skladoval 1kg cukru päť rokov.
Staršej skúsenej pani šklblo očkom a na čele sa zobrazila prvá kvapôčka potu. Určite by rada túto moju otázku odignorovala, ale na odpoveď čakal rad ľudí, ktorý sa nejako prirodzene sformoval vedľa mňa.
Po krátkom uvažovaní prišla odpoveď: „Nie, bez obáv si môžete pridať cukor do kávy aj po piatich rokoch.“ Náhle bez varovania sa otočila a zmizla za dverami určenými pre personál. Mal som tušenie, že ma spoza okienka pozorujú.
Cukor som si kúpil. Pri odchode som nebol úplne presvedčený o úprimnosti predavačkiných slov. Mám pocit, že to povedala skôr preto, že ak sa náhodou vyberiem reklamovať cukor, ktorý som tam pred piatimi rokmi kúpil, ona už tam pracovať nebude.
—————