Voľné pokračovanie príspevku „Keď chýba žiarovka“.
Auto som zaparkoval pred predajňou autosúčiastok. Kúpa náhradných žiaroviek by nemala trvať dlhšie ako 5 minút. Súčasťou radu pred pokladňou som bol len ja.
„Vyhorela mi stretávacia žiarovka. Vezmem si hneď dve nové,“ spustil som.
„Jasné, dve nové H7,“ vrátil smeč predavač.
„Presne tak, dve nové H7,“ snažil som sa nespomaliť hru. V duchu som trochu zaváhal, či ešte stále rozprávame o žiarovkách. Pre istotu som smerom k predavačovi vystrel ruku so starou žiarovkou a následne som ukázal na svoje auto, ktoré bolo dobre viditeľné cez výklad predajne.
„H7,“ opäť skonštatoval predavač.
„Viete, že musíte vymeniť aj tú, ktorá ešte svieti?“ dodal.
V tejto chvíli, som vedel že to nebude 5 minút. Hru som plánoval spomaliť. Rad som stále tvoril len ja sám.
„Nariadenie z Bruselu?“ spýtal som sa.
„Bruselu? Nie, nie ... je to odporúčanie výrobcu žiaroviek,“ a svoje tvrdenie podporil návodom na papieriku.
„A čo ak vymením len pokazenú?“
„Tak do týždňa vyhorí ja ta druhá.“
Nemal som dôvod neveriť, ale nedalo sa mi nespýtať: „Takže, ak mi na lustri vyhorí jedna žiarovka, tak musím vymeniť všetkých dvadsať?“
Predavač sa pozrel najskôr na mňa, potom na moje auto stojace na parkovisku, a potom opäť na mňa.
Bolo mi jasné, že neuveril, že mám doma luster s dvadsiatimi žiarovkami.
„A keď mi vyhorí jedna žiarovka na vianočnom stromčeku?“ teraz som uviedol viac uveriteľný príklad.
„My nepredávame vianočné žiarovky,“ sucho skonštatoval predavač.
Zaujímavú a určite aj plodnú diskusiu ukončil príchod ďalších zákazníkov.
V aute som vymenil len jednu žiarovku. Bol som zvedavý, či mi do týždňa naozaj vyhorí aj ta druhá (niekto musí byť priekopníkom). Od výmeny ubehlo asi pol roka, ale zatiaľ sa nič nestalo – obe žiarovky svietia.
—————