Nakukol som do kaderníctva a bol som milo prekvapený, bolo prázdne – len dve štebotavé kaderníčky. Zvyčajne o tomto čase, podvečer, tam býva zhon, ale teraz ticho.
„Máte obedňajšiu prestávku?“ spýtal som sa.
„Nie,“ neisto odpovedala jedna z nich. „Veď je pol šiestej.“
„Aha, tak máte sanitačný deň,“ pokračoval som v konverzácií.
„Nemáme,“ ale pre istotu sa pozrela na kolegyňu.
„Asi ste sa prišli ostrihať?!“ vyhŕklo z druhej kolegyne.
„Áno,“ teraz som nesmelo odpovedal ja.
Po chvíli ma už viedla ku kreslu. Ale namiesto toho, aby ma usadila do kresla, kde sa zvyčajne strihá, tak teraz mi naznačila, aby som si sadol na miesto, kde sa zvyčajne umývajú vlasy.
„Máme nariadené, že zákazníkovi musíme pred strihaním umyť vlasy,“ predbehla moju otázku.
Je možné, že za ten čas, čo som sa bol naposledy strihať, tak vyšla nová smernica, z Bruselu, ktorá nariaďuje pred strihaním umyť vlasy.
Z kaderníctva som odišiel s pozdravom: „Dovidenia.“ Nemyslel som to doslova, keďže sa tam už nabudúce nevyberiem. Totiž, ráno som si umyl vlasy, teraz by mi ch opäť umyli a po strihaní by som si ich zasa umyl.
Z kaderníctva som zamieril do holičstva. Nebol som tam snáď rok. Odvtedy ho vynovili - nové kreslá, nábytok, čistota a cena za strihanie 3,30 Eur. Nabudúce tam pošlem aj syna. Tomu naposledy v kaderníctve naúčtovali 12,90 Eur.
—————