Keď sa minuli všetky výhovorky typu „teraz nemám čas“ a nadobudol som dostatok duševných síl, tak padlo rozhodnutie navštíviť zubára. Opäť raz nadišiel čas postaviť sa zubnému kameňu.
Pred šestnástimi rokmi som absolvoval Bungee Jumping zo skokanského mostíka vo Vysokých Tatrách. Tento zoskok ma naučil jednej veci – keď ste už raz urobili rozhodnutie, že skočíte (napr. pri sledovaní filmu s agentom 007), tak to najhoršie čo môžete urobiť je opäť začať prehodnocovať zmysluplnosť tohto činu v čase, keď stojíte pri okienku vo veži skokanského mostíka.
Tento príbeh vyrozprávam inokedy.
Preto prvá fáza sadnúť do zubárskeho kresla, zakloniť hlavu a otvoriť ústa prebehla hladko. Prvé citoslovcia zubárky: „Aha, hmmmm...,“ neveštili nič dobré.
„Dorástol mi nejaký zub?“ spýtal som sa.
„Nie,“ znela stručná odpoveď.
„Zmizol zubný kameň?“ skúsil som.
„Nie, a ani zuby nie sú väčšie, silnejšie, belšie,...“ snažila sa ma predbehnúť zubárka.
Mal som ešte pripravenú otázku k ďasnám, ale nechal som si ju pre seba, spýtam sa nabudúce.
Prekvapila ma cena. Nepredpokladal/zabudol som, že odstránenie zubného kameňa stojí 25 Eur. Ďalších 5 Eur som zaplatil za sadu 3 zubných kefiek. Vraj sú výborné a náhodou jej nejaké zostali (vyzerajú novo).
Rozmýšľam, či zubný kameň má aj nejaké výhody. A myslím, že má – v staršom veku drží zuby pokope. Aj na to sa spýtam nabudúce.
—————